Ďuro Balogh sa venuje najmä ilustráciám pre deti. Keď denník SME priniesol kresby z pojednávania v kauze zmenky s Marianom Kočnerom a Pavlom Ruskom od českej ilustrátorky Lucie Jaškovej, sám sa prihlásil, že by si to rád vyskúšal.
V rozhovore hovorí, aké je to kresliť v pojednávacej miestnosti obžalovaných v prípade vraždy novinára Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.
Musí si kreslič dopredu naštudovať, o čo ide v prípade, ktorý na súde kreslí?
Ak sa pýtate na to, či je pre mňa dôležité, či sú ľudia, ktorých kreslím, vrahovia, tak to nie je dôležité. Nejde mi vtedy o to, či ide o zločincov alebo o spravodlivého prokurátora. Hoci to o nich viem, zachytávam to, čo vidím.
Keby som mal kresliť človeka, ktorý sa na mňa usmieva ako na svoje deti, ale viem, že je vrah, nedostanem to do kresby bez toho, aby som niečo neprehnal, nenafúkol. Pre mňa sú títo ľudia objekt. Ani na pojednávaní som nemal špeciálnu emóciu. Nie je na to veľmi čas. Vypnem a sústredím sa na prácu.
Český ilustrátor, ktorý kreslil na súde heparínového vraha, si najskôr natrénoval obrysy jeho tváre. Ako to robíte vy?
Už som Mariana Kočnera kreslil na pojednávaní ku kauze zmenky. Teraz som to robil druhý raz. Dopredu som si to však nenacvičoval.
Na pojednávaní sú najmä fotografi z médií, u nás kresby zo súdov tradíciu nemajú. Čo ukážete v porovnaní s fotkami?
